71/09

K bodu 1-

Žilinský samosprávny kraj je zriaďovateľom nižšie uvedených kúrií a kaštieľov. Na základe  zoznamu, priloženého k žiadosti o informácie, sa v zozname nachádza aj Budatínsky hrad, ktorý však nie je kúriou ani kaštieľom.

Kaštieľ Radoľa
Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky na Kysuciach. Okolnosti stavby kaštieľa sú zatiaľ dosť nejasné. Poznatky z umelecko-historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia. Pôvodne to bola štvorcová dvojpodlažná stavba s jedným obytným priestorom v každom podlaží, teda skôr obytná veža, aké majú svoj pôvod v stredoveku. V druhej polovici 17. storočia došlo k prestavbe objektu, zrejme v súvislosti s rozvojom majera, ktorého objekt kaštieľa sa stal centrom. Kaštieľ v tomto období patril do budatinského panstva patriaceho Suňogovcom, ktorých potomkovia ho vlastnili až do roku 1798, kedy budatinské panstvo prešlo do vlastníctva Csákyovcov. V písomnej zmienke o majeri z roku 1658 sa tu nachádzali stodoly, pánske stajne, rybníky, ovocná záhrada, pivovar, chmeľnice, mlyn a píla. Zachovaný kaštieľ v Radoli predstavuje renesančný typ zemianskeho sídla a pôvodne bol zrejme opevnený hradobným múrom. Prestavbou objekt získal rozsiahle siene na prízemí a poschodí so schodišťom Jeho renesančný charakter dokazujú okna so šambránami a plastickými naklonenými rímsami, krížová klenba s hrebienkovou výzdobou uprostred, valená klenba s lunetami a nárožné maľované kvádrovanie. Objavená bola i pôvodná renesančná omietka. Od 19. storočia do roku 1977 slúžil kaštieľ na obytné účely. Po rekonštrukcii kaštieľa tu je od roku 1983 sprístupnená stála expozícia Kysuckého múzea v Čadci, v roku 2002 čiastočne reinštalovaná. Na prízemí kaštieľa sa nachádza expozícia Staršie dejiny Kysúc, ktorá na podklade archeologických exponátov dokumentuje prvé stopy po ľudskej činnosti a najstaršie osídlenie kysuckej oblasti. Sú tu zaujímavé exponáty, ktoré pochádzajú z obdobia paleolitu až po dobu rímsku ako je zub - stolička z mamuta, rozličné úlomky pracovných nástrojov, keramika či nálezy so sídliska ľudu púchovskej kultúry v Lopušných Pažitiach. Veľkomoravské a stredoveké obdobie prezentuje keramika z Lopušných Pažití, kde bolo na konci 9. storočia slovanské opevnenie, nález najstaršej sakrálnej stavby na Kysuciach na Koscelisku v Radoli a tiež nálezy z Kysuckého Nového Mesta. Návštevníci tu môžu vidieť kópiu jedinečnej kostenej plastiky - madony pochádzajúcej z deštrukcie kostola na Koscelisku. Jej výška je 84 mm., zhotovená bola vo Francúzsku alebo v Nemecku pravdepodobne v 14. storočí.
Na poschodí je od roku 2002 novootvorená expozícia Meštianske bývanie na Kysuciach. cieľom ktorej je prezentovať dejiny dvoch najstarších miest na Kysuciach -Kysuckého Nového Mesta a Čadce. Je tu obývacia spálňa z Kysuckého Nového z konca 19. storočia, spálňa a jedáleň, kde veľká časť nábytku pochádza z dielne majstra Mládeneka z Čadce a mnohé ďalšie bytové doplnky.

Kaštieľ Oščadnica
Kaštieľ Oščadnica spolu s priľahlým lesoparkom je národnou kultúrnou pamiatkou, ojedinelým reprezentantom tohto druhu architektúry v prostredí horných Kysúc.
Lokalitu v Oščadnici kúpil začiatkom 20. storočia pruský junker gróf Ballestrem od pôvodného majiteľa Arnolda Poppera. Nový majiteľ nechal na svojom území v rokoch 1910 – 1913 založiť park o rozlohe cca 3 hektáre a postaviť kaštieľ, ktorý zrejme slúžil ako poľovnícke sídlo. Celý priestor bol ohradený. Budova kaštieľa je dvojpodlažná, symetrická na stredovú os, orientovaná v smere východ – západ, zastrešená sedlovou strechou. Park bol prístupný drevenými schodmi z terasy. Od roku 1918 prevzala kaštieľ i park do správy Akciová spoločnosť pre zužitkovanie dreva vo Viedni. V tom čase trvale obývali kaštieľ iba lesmajstri, novým majiteľom slúžil len na prechodné ubytovanie pri poľovačkách. K objektu kaštieľa patril aj dom pre kočiša, šoféra a objekt určený pre chov výberových koní. Pred 1. svetovou vojnou bola oproti parku, za cestou postavená budova Lesnej správy. V rokoch 1933 – 1951 spravoval lokalitu Ing. Rudolf Cisárik. V tom čase pribudla ku kaštieľu obora v rozlohe cca 20 ha. Od roku 1937 patril celý majetok účastinnej spoločnosti Zelehos. V tomto období nastal najväčší rozkvet územia. Do kaštieľa bol zavedený vodovod a pred kaštieľom postavili malú fontánku. Park od cesty oddeľovala mohutná topoľová alej, tiahnuca sa až do Čadce, ktorá bola vyrúbaná pred koncom 1. ČSR. Na zamokrenej lúke juhozápadne od parku bola zriadená lesná škôlka, kde sa pestovali topole a vŕby. Od roku 1947 bol majiteľom Ing. Petrovský, ktorý si v kaštieli zriadil súkromnú obrazáreň. Ďalším majiteľom bola Mlynová účastinná spoločnosť s riaditeľom Zuckermannom. Po znárodnení prevzali správu lesného majetku od Zelehosu štátne lesy a kaštieľ dostala do správy Drevina, n. p. Turany. Všetky budovy boli prerobené na byty. Začiatkom 60. tych rokov bol v dolnej časti parku zriadený autokemping s betónovou tanečnou plochou. V roku 1976 sa kaštieľ stal majetkom Kysuckej galérie v Čadci. V závere 70-tych rokov 20. st. bola budova zrekonštruovaná pre účely Kysuckej galérie, pre verejnosť bola sprístupnená v roku 1981. V roku 1990 sa administratívne centrum galérie presunulo do prenajatých priestorov Mestského domu v Čadci, kde galéria zároveň získala aj nové výstavné priestory.
V oboch výstavných priestoroch (Mestský dom v Čadci, kaštieľ Oščadnica) prebiehajú krátkodobé premenné výstavy, v parku je situovaná stála expozícia exteriérovej plastiky, budovaná od roku 2001 kedy sa konal prvý ročník Medzinárodného sochárskeho sympózia. V rokoch 2006 – 2008 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia lesoparku, ktorý je v celej svojej kráse verejnosti opäť prístupný od mája 2008.
Celková rekonštrukcia lesoparku bola financovaná z Programu Iniciatívy Spoločenstva INTERREG III A Slovenská republika – Česká republika, z finančných prostriedkov Žilinského samosprávneho kraja a obce Oščadnica. Pri projektovej príprave sa kládol dôraz nielen na ozdravenie a zachovanie parku, ale aj na jeho úzku previazanosť s galériou, turistickú atraktivitu a prínos pre miestne obyvateľstvo. Poznávací a študijný charakter lokality rozšírila výsadba nových rastlín, drevín a trávnikov v súlade s charakterom prostredia a ekosystému tejto oblasti. Súčasťou priestoru sa stala prakticky a logicky riešená sieť chodníkov rôznej úrovne a charakteru nadväzujúca k jednotlivým celkom záhradnej architektúry. Celý lesopark uzatvára novovysadená zeleň hrabového živého plota, vstupná brána, závora a lavičky sú dielom umeleckého kováča Pavla Zlatoša zo Žiliny. Autorom sochárskeho stvárnenia fontány je akademický sochár Jozef Mundier. K nezabudnuteľnej atmosfére celého prostredia prispievajú plastiky, ktoré sa stali integrálnou súčasťou lesoparku.

Budatínsky hrad
Na sútoku Váhu s Kysucou stojí Budatínsky hrad, ktorý je od roku l949 s obcou Budatín súčasťou Žiliny. Hrad vybudovali na križovatke starých obchodných ciest - považskej a cesty vedúcej do Sliezska. Názov Budatín sa odvodzuje od osobného mena Budata /Budäta/. V druhej polovici l3. storočia tu bola mýtna a tridsiatková stanica na ceste z Uhorska do Sliezska. Podľa historicko-architektonického prieskumu najstaršiu časť hradu - valcovitú obytnú vežu postavili na rozhraní druhej a tretej tretiny l3. storočia. Hodnoverné písomné pramene hovoria o Budatíne až v l4. storočí. Veža má 4 poschodia, suterén a podstrešie, pôvodne sa do nej vchádzalo na úrovni l. poschodia a odtiaľ bolo už v stene vybudované točité schodište. Prieskum potvrdil, že bolo postavené zároveň s vežou, aj keď jeho vyčnievajúca časť robí dojem, že sa tak stalo dodatočne. Na severnej strane veže sa zachovala aj pôvodná strielňa /vedľa krbu/. Pôvodný tvar okien sa nezachoval, boli buď zamurované, alebo prestavané. Prvým majiteľom Budatína bol kráľ a až začiatkom l4. storočia sa ho zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti /l32l/ sa hrad vrátil do moci kráľa Karola Róberta. Za Matúša Čáka vybudovali obvodný múr, ktorý zakryl strielne na prvom poschodí veže. Do nádvoria sa vstupovalo cez padací most. Od vchodu sa prechádzalo okolo veže k novému palácu, ktorý postavili súčasne s opevnením vo východnej časti nádvoria.
V roku l336 bol kastelánom Budatína Eliáš syn Matúšov, prvý známy predok rodiny Súľovských. V roku l384 Budatín spravovali Mikuláš a Štefan, synovia Povšu, kráľovskí župani Strečnianskej hradnej župy.
Až v roku l436 daroval Budatín kráľ Žigmund Jurajovi z Hatného. Ten dal vybudovať nový objekt, a to dvojpodlažný palác medzi severným opevnením a vežou. Tieto opravy a prestavby sa diali zrejme po poškodení objektu husitskými vojskami, keďže sa v roku l429 spomína Budatín ako spustošený. Po smrti Rafaela z Hatného si jeho vdovu vzal za manželku Gašpar Suňog z Jesenice, ktorý bol verným stúpencom Mateja Korvína a za svoje služby v bojoch proti Jurajovi Poděbradskému mu kráľ daroval Budatín, pričom sa pamätalo aj na maloletého syna Rafaelovho.
V roku l534 obsadili hrad Ján a Rafael Podmanický, ako údajnú pomoc svojej sestre Sáre /vdove po Mojžišovi Suňogovi/ proti Mikulášovi Kostkovi z Lietavy a Strečna. Nechceli vrátiť majetok a hrad svojím synovcom Jánovi a Jurajovi a vrátili ho až roku l545. Majetku sa ujal Juraj a Ján prevzal panstvo v Sliezsku. Koncom prvej polovice l6. storočia hrad znova prestavali /letopočet na rímse krbu/ a spojili doteraz izolované objekty. Otvorili nové priechody, okná, schodištia. Urobili nový vstup do objektu v juhovýchodnej časti hradieb, cez prízemie prvého paláca. Ďalšie prestavby sa realizovali niekedy v l7. storočí, keď sa vybudovalo bastiónové opevnenie s priekopou v severozápadnom predhradí. Časť jedného z bastiónov sa podarilo zistiť pod južnou terasou, a taktiež múrik balustrády pred vodnou priekopou a most s dvoma oblúkmi pred bránou v prízemnej budove. Z tohto obdobia je aj dáždniková klenba na druhom poschodí veže.
V 80-tych rokoch l7. storočia napadli Budatín kuruckí kapitáni Adam Racz a Adam Nagy a s 3 000 vojakmi ho dobili a vyplienili. Budatínska vetva Suňogovcov /v l6. storočí povýšená do barónskeho stavu/ vymrela v roku l727 Ladislavom a po zaplatení odstupného vo výške 60 000 zlatých jeho vdove, sa stal vlastníkom Budatína Anton Suňog zo sliezskej vetvy.
Anton Suňog vybudoval v roku l745 v severozápadnom rohu opevnenia kaplnku a neskôr vznikol na zvyškoch stredovekého opevnenia barokovo-klasicistický palác, ktorý mal južnú fasádu s rizalitmi orientovanú smerom k Váhu. Sliezska vetva vymrela v mužskej línii v roku l798 Jánom a vlastnícke práva prešli na jeho dcéru Jozefínu, manželku Antona Čákiho. Odvtedy až do roku l945 bol Budatín majetkom grófov Čákiovcov. Až v prvej polovici l9. storočia nahradili severnú renesančnú časť opevnenia od kaplnky na východ pozdĺžnou prízemnou budovou a spojili ju s kaplnkou. V rokoch l848-49 sa Budatín stal svedkom bojových akcií počas revolúcie. Bojovali tu maďarské gardy proti cisárskym vojskám a hurbanovcom. V noci 10. januára l849 zadný voj cisárskych vojsk pri odchode z neopatrnosti hrad zapálil a ten úplne vyhorel. Vtedy sa zničil aj vzácny budatínsky archív, čo je príčinou toho, že máme tak málo písomných dokladov o jeho histórii.
Hrad čiastočne zrenovovali v roku l870. Majitelia vtedy bývali v jednoposchodovom kaštieli v dedine. Celkové opravy, ale nie v pôvodnom stave, urobil až posledný majiteľ gróf Gejza Čáki v rokoch l920-22, čím sa Budatín stal pohodlným sídlom s elektrickým osvetlením, vodovodom a ústredným kúrením.

Kaštieľ Divinka
Kaštieľ v Divinke je renesančný kaštieľ pochádzajúci zo 16. až 17. storočia. V roku 1723 bolo k nemu pristavané severné krídlo. Dvojpodlažná dvojkrídlová budova renesančného typu zemianskeho sídla má pôdorys v tvare L. Fasáda je horizontálne delená sgrafitovými pásmi. Na nárožiach starej budovy v poschodí sú okrúhle arkiere, dosadajúce do steny mušľovým ornamentom. Okná majú renesančné kamenné ostenie. Vstupný portál z nádvornej časti je lemovaný kamennou šabránou, nad ním je kamenný reliéf dvojerbu s nápisom a letopočtom 1723 datujúcim prestavbu. Miestnosti prízemia sú zaklenuté krížovými hrebienkovými a valenými klenbami s lunetou, na poschodí podobné klenby, len hlavná miestnosť má drevený trámový strop. Kaštieľ obkolesuje rozsiahla záhrada.

Kaštieľ Parížovce
Parížovce sú najstarším zachovaným zemianskym sídlom Liptova. Od polovice 14. storočia boli zemianskou osadou rodiny Parisa, jeho bratov a dedičov. V úradných latinských dokumentoch z 15. a 16. storočia sa pravidelne vyskytujú pod maďarským prídomkom „de Parishaza“. Zriedkavejšie sa do listín dostal tiež slovenský názov Parížovce.
Vývoj architektúry a výtvarné riešenia kaštieľa
Sídlom rodiny bola rodová kúria, ktorej najstaršiu časť (gotické jadro) možno datovať do prvej tretiny 14. storočia. Z typológie gotických hrádkov sa vymyká neskorogotická prestavba približne v 80. rokoch 15. storočia. V období neskorej gotiky vznikla vysoká, trojpriestorová budova, ktorá do svojho nového riešenia zapojila už existujúcu kúriu. Priestor starej kúrie prebudovali na slávnostnú sálu, ktorej nárožia zvýraznili nástennou maľbou. Okná rytierskej sály vyzdobenej sieťovaním po celej ploche i navonok a nástenná maľba s akantovým motívom v rastlinných rozvilinách sú riešené už pod vplyvom renesancie. Fasády členenili nárožným kvádrovaním. Zachované kamenné články sú riešené v neskorogotickom manieristickom prejave na vysokej profesionálnej úrovni, ktoré nemajú na území Liptova paralelu. Výtvarne najbližšie sú detaily z obdobia neskorogotickej prestavby kráľovského poľovníckeho zámku vo Zvolene, mestského hradu v Banskej Bystrici a dokonca aj detaily z obdobia korvínovskej prestavby Budínskeho zámku, realizovanej v rokoch 1474-1478. Prestavba pôvodného hrádku na slávnostnú sálu s dobovými nástennými maľbami mala cieľ vybudovať náročnú architektúru s reprezentačnou funkciou, ktorá sa úplne vymyká z bežnej stavebnej produkcie. Jej výstavbu realizovali goticky cítiaci kamenári kráľovskej huty.
O erbe nad vstupným portálom, ktorý tvorí aj ústredný motív nástennej maľby slávnostnej sály, súčasná genealogicko-heraldická veda vyslovila názor, že ide o erb Parížovských. Téza podporovaná umenovedným výskumom a jeho interpretáciami predpokladajúca, že sa jedná o erb kráľa Mateja Korvína (havran na vetvičke s prsteňom v zobáku) povyšuje Parížovce 15. storočia na kráľovskú poľovnícku stavbu v bohato zalesnenom Liptove.
Tretia dôležitá etapa vo vývoji architektúry kaštieľa pochádza zo 16. storočia. Prestavbou sa vrátil objektu pôvodný obytno-hospodársky účel. Priestory kaštieľa rozšírili východným smerom poschodovou prístavbou nového krídla. Vstupnú dvoranu prebudovali na klenutý vestibul s novým zalamovaným schodišťom. Novoupravené otvory boli rámované výraznými renesančnými kamennými článkami, kde sú čitateľné inšpiračné vzory v stredoslovenských banských mestách.
Dnešnú podobu získal kaštieľ po poslednej väčšej renesančnej prestavbe v druhej tretine 17. storočia. Spočívala vo vnútorných úpravách novej štukovej klenby vstupného vestibulu, ktorý bol aj na priečelí zdôraznený prístavbou stĺpového portika. Okná rámovali pásovými šambránami s rímsami, plochy stien tektonizovali nárožným iluzívnym sgrafitovým kvádrovaním a podstrešnou rímsou s listovými motívmi.
Parížovskí a ich nasledovníci
Významné miesto rodu Parížovských dokladá fakt, že spolu s kastelánmi Veľkého hradu liptovského – Starhradu, bezprostrednými reprezentantmi kráľovskej moci v tejto oblasti, vykonávali funkciu hlavných svetských patrónov svätomarskej farnosti, ktorá bola centrom cirkevnej správy v Liptove. Pod vplyvom reformácie r. 1539 Ján Parížovský spolu s Jurajom so susednej Sv. Anny zabral majetok chrámu blahoslavenej Panny Márie vo Svätej Mare. Ján Parížovský, pravdepodobne syn predchádzajúceho, r. 1551 úradujúci podžupan Liptova, r. 1559 zabral i klenoty zo spomenutého kostola.
V roku 1564 rod Parížovských vymrel. Kaštieľ i majetky v Parížovciach získavajú Rakovskí, ktorí sa tak dostávajú do dlhodobého sporu s rodom Ušaliovcov (Uzaly), nárokujúcich si tiež toto dedičstvo. Napokon ešte v 2. polovici 16. stor. tieto majetky získava chorvátsky rod Horvátovcov (Horváth) manželstvom Kataríny Ušaliovej s Gašparom Horvátom z Végli. Po vymretí Horvátovcov prechádza do vlastníctva kráľovskej koruny.
V roku 1668 je majiteľom Parížoviec Judita Rudnaiová (Rudnay), vdova po Mikulášovi Dvornikovičovi (Dvornikovich), registrátorovi kráľovskej kancelárie a strážcovi pečate. Dvornikovičovci Parížovce vlastnili do polovice 19. storočia. Pôsobili vo verejných funciách; Michal bol r. 1687-1700 biskupom vo Vacove, ďalší Michal Dvornikovič r. 1716 podžupanom Liptova, Mikuláš r. 1814-1819 predsedom súdnej tabule v Pešti.
Roku 1866 kúpil parížovský kaštieľ s celým hospodárskym príslušenstvom od uhorského eráru svätomikulášsky kupec s vínom Maukš (Mauksch) a r. 1908 od neho statkár Móric Stein.
Kaštieľ z Parížoviec je jednou z najcennejších historických stavieb Liptova. Polyhistor Matej Bel vo svojich Notíciách (r. 1736) hodnotí kaštieľ ako elegantné sídlo. V interiéri sú ukážky bývania a spôsobu života vyšších spoločenských vrstiev obyvateľstva Liptova v minulosti a tiež priestory pre tematické výstavy.

Zemianský Dom – Kúria Paludza
Drevený zemiansky dom v obci Paludza postavili v roku 1858. Bol súčasťou hospodárskej usadlosti. Stál na miernom návrší s priľahlým ovocným sadom. Pozdĺžnou osou bol situovaný rovnobežne s miestnou komunikáciou. Patril majetnej zemianskej rodine Lehockých, ktorej otec bol župným úradníkom.
Dom má krytý vstup na zvýšenej podmurovke, ktorým sa vstupuje do pitvora (predsiene)
a ostatných miestností. V dome je kuchyňa s priľahlou komorou, spálňou, hosťovská izba a izba detí s expozíciou detského nábytku, textilu a hračiek. Súčasťou usadlosti (kúrie) sú aj hospodárske stavby. Sýpky, humno, maštale a krytý prístrešok pre koč a bričku. Sýpky slúžili ako skladovací priestor pre potraviny (zemiaky, obilie). Majú dvojitú strechu: vrchnú šindľovú a vnútornú hlinenú. Strecha mala jednak konzervačnú funkciu, pomáhala udržiavať stálu teplotu počas celého roka, ale aj ochrannú. Keď vznikol požiar a vrchná strecha začala horieť, bolo jednoduché ju zhodiť a majiteľovi tak nevznikla strata.


Spodná navigácia

Aktualizácia: 31.07.2009

Sekcie


Jazykové verzie webstránky